TIGROARCHÍV Róberta Sinaia - Napoleon v Taliansku.

Generál Bonaparte stál s rukami za chrbtom a meravo pozeral na dvere. Bolo za nimi počuť lomoz, kroky, občasné štrngnutie šable o kamennú podlahu. Vychudnutý generál, čo ešte nemal ani 27 rokov, očakával návštevu a tak netrpezlivo šibal pohľadom po dvojkrídlových dverách, ktoré sa už už mali otvoriť. Ani náčelník štábu Berthier nevedel potlačiť vzrušenie spôsobené nastávajúcim stretnutím s veliacimi generálmi.

Vzápätí do štábnej miestnosti vošli štyria generáli s dvojrohými klobúkmi na hlavách. Napoleon ich privítal dosť chladne: „ Konečne ste tu. Nemáme času nazvyš... Volám sa generál Bonaparte. Do Nice som prišiel preto, aby som generála Scherera nahradil vo funkcii veliteľa armády, ktorá má v najbližších dňoch vpadnúť do Talianska. “
„ O tom už vieme, “ sucho poznamenal generál Masséna. „ Očakávame nejaké rozkazy, občan generál. “
Bonaparte z jeho slov vycítil neskrývané pohŕdanie a posmech. Zablýskal očami a rázne ukázal prstom priamo pred seba: „ Sadnite si... Direktórium ma poverilo odvrátiť rakúske nebezpečenstvo, ktoré našej mladej Francúzskej republike hrozí z talianskej strany a chcem vás ubezpečiť, že použijem všetky prostriedky, aby som toto nebezpečenstvo zažehnal. Nebudem ľutovať ani seba, ani vás, ba ani najposlednejšieho pucáka. “
Napoleon sa na chvíľu odmlčal, zložil si klobúk na stôl a ticho pozeral omnoho starším generálom rovno do očí. Po chvíli ostro pokračoval: „ Nepriateľ revolúcie sa zomkol do koalície, ktorej hlavou je Rakúsko. Našou úlohou je udrieť na jeho armádu rozmiestnenú na Apeninskom polostrove a úspešným útokom z juhu dosiahnuť Viedeň. “
Generál Augereau, ktorý si rovnako ako ostatní generáli tiež odložil klobúk, zamračene namietol: „ Pokiaľ viem, Direktórium v plánoch vojenských operácií na rok 1796 prisúdilo hlavný útok Jourdanovej Sasko-máskej armáde a Rýnskej armáde generála Moreaua. Spoločne sa majú prebiť južným Nemeckom a udrieť na Viedeň. Naša Talianska armáda má iba odpútať časť nepriateľských síl. “
„ Neprišiel som tu preto, aby som niekomu robil pomocníka, “ ostro šľahol Bonapartov hlas. „ Dva roky som pripravoval plán tejto vojny a za ten čas som dokonale preštudoval budúce bojisko. Nemôžem za to, že v Direktóriu si niektorí nedovidia ďalej než na špičku nosa. Čím skôr porazíme nepriateľa, tým lepšie... Máme k dispozícii niečo okolo 40 tisíc vojakov. Nie je to veľa, ale sú odhodlaní brániť revolúciu a svoju vlasť. Chcem vedieť, kedy budeme môcť vyraziť. “
Ani jeden z generálov sa neponáhľal odpovedať. Napokon sa ozval starý generál Sérurier: „ Možno by bolo dobré zobrať do úvahy, že naši vojaci sú bosí a otrhaní ako žobráci a nemajú čo jesť. Žold nevideli už dávno. Delostrelectva je málo a polovica jazdectva chodí pešo. Pripomínam, že Rakúšanov je dvakrát viac. Snáď Rýnska armáda by predsa len... “
„ Ja nevelím Rýnskej armáde, preto sa nezdržiavajme zbytočnými diskusiami, “ zasyčal Napoleon. Pomalým pohybom si nasadil na hlavu svoj klobúk a prísne si premeriaval prítomných generálov. Ani jeden z nich sa neodvážil jeho príklad nasledovať. Bonaparte si založil ruky za chrbát a pomaly začal chodiť po miestnosti: „ Môj plán je jednoduchý a nevyžaduje žiadne ďalšie vysvetľovanie. V Taliansku proti nám stojí rakúska armáda a vojsko piemontského kráľa. Ak najprv rozbijeme piemontskú armádu a prinútime Piemont uzavrieť prímerie, budeme môcť celou silou udrieť na Rakúšanov. Áno, viem, že majú číselnú prevahu, no túto nevýhodu odstránime rýchlymi a najmä správnymi manévrami... Pýtam sa ešte raz. Kedy bude naše vojsko pripravené vyraziť? “
Generáli, ktorých zarazila energickosť a rozhodnosť nového veliteľa, pozerali jeden na druhého a podvedome sa snažili unikať Bonapartovým pohľadom. Generál Laharpe však odpovedal úplne jasne: „ Bude to trvať najmenej dva týždne než zhromaždíme všetko vojsko a patrične ho vystrojíme. “
„ Dobre, “ prikývol Napoleon. „ Máte na to sedem dní. Už som zažiadal o proviant... Teraz vám nový náčelník štábu generál Berthier prečíta dispozície nasledujúceho ťaženia. “

**********************************

12. apríla 1796 zúril pri Montenotte neľútostný boj. Francúzski vojaci sa prvý krát dostali do bitky s nepriateľom. Generál Bonaparte stál obklopený suitou generálov na neďalekom vŕšku a sledoval postup svojich jednotiek: „ Naše divízie si počínajú skvele. Generál Masséna postúpil hodný kus dopredu... Plukovník Murat! “
„ Áno, občan generál! “ vyhŕkol prvý pobočník. Napoleon sa k nemu otočil a prikázal: „ Zober si jazdecký pluk a pôjdeš k Laharpovi. Nech pomôže Massénovi udrieť na stred rakúskeho postavenia. Bež! “
„ Rozkaz! “ vyhŕkol Murat a vyšvihol sa na koňa. Len čo odcválal, k Napoleonovi pristúpil komisár Salicetti, ktorý sa ťaženia do Talianska zúčastnil z poverenia Direktória: „ Verím, že vojaci Francúzskej republiky obstoja aj proti najlepším rakúskym plukom. Ako sa zdá, víťazstvo sa kloní na našu stranu. “
Napoleon si komisára premeral krátkym pohľadom: „ Naši vojaci sú takí hladní, že im iné neostáva nič iné, len ísť dopredu. Sme na pochode už týždeň a zásobovanie viazne. “
„ V Miláne sa všetci poriadne najeme, “ odpovedal Salicetti. „ Najprv bolo treba rozdúchať revolučný oheň tu v Piemonte a potom zaútočiť. Mali by sme podporu domáceho obyvateľstva. Prečo nechceš jednať s talianskym revolučným výborom? “
„ Zase s tým začínaš, Christoph? “ stiahol obočie Bonaparte. „ Nikdy som nepovedal, že s ním nechcem hovoriť. V tejto situácii by nám to bolo viac na obtiaž ako ku prospechu. Rakúskej generalite sa ani nesnívalo, že budeme schopní tak rýchlo prejsť po pobrežnom okraji prímorských Álp. Spamätali sa až 3 dni potom, čo sme vpadli do Piemontu. Naším cieľom je oddeliť piemontskú armádu od rakúskej a zničiť každú zvlášť. Na revolúciu máme potom času dosť. “
„ A čo ak sa Piemont nepoddá? “ zapochyboval komisár. Vrchný veliteľ mu chcel čosi povedať, no prerušil ho náčelník štábu Berthier: „ Laharpe zaútočil, občan generál. Zdá sa, že naši tlačia Rakúšanov pred sebou. “
Napoleon sa nachvíľu zahľadel smerom dopredu kde dunela kanonáda a potom povedal: „ Vidno, že Laharpe s Massénom postúpili, no všetko zahaľuje dym. Pošlem pobočníka, aby zistil čo sa deje... Lavalette, odovzdaj generálovi Massénovi rozkaz, aby nezastavoval. Povedz mu, že musí rakúsky stred preraziť stoj čo stoj. Na krídlach nepriateľ ochabuje... .. O čom si hovoril, občan komisár? Á, Piemont... Nuž, ak chceme, aby pred nami piemontský kráľ kapituloval a podpísal s nami prímerie, ktoré pri stave našich zásob budeme čoskoro potrebovať viac ako on, nesmieme ho príliš tlačiť k múru. Priskorá revolúcia by vyvolala zmätok, ktorý by mohol celú situáciu skomplikovať. Ak piemontskému kráľovi krajinu nezničíme, bude sa ju snažiť zachrániť jednaniami. Keď budú Rakúšania porazení, podpíše čo budeme chcieť. Revolúcia príde na rad, keď toto ťaženie úspešne ukončíme... Čo je Murat? Čo sa deje? “
„ Víťazíme, občan generál! “ plný radosti vykríkol plukovník Murat, ktorý sa práve vrátil. „ Celý rakúsky stred ustupuje. Generál Laharpe ťa pozdravuje a odkazuje, že naši vojaci ukoristili štyri rakúske zástavy. Masséna bije Rakúšanov hlava-nehlava. “
„ Haha, čertovskí chlapíci, “ zasvietili oči Bonapartovi. „ Nezačíname práve najhoršie. Čím viac Rakúšanom naložíme, tým väčšmi klesne bojový duch piemontskej armády. Železo sa musí kuť, dokým je horúce. “
Napoleon potom nechal Salicettiho osamote. Odišiel k Berthierovi a dlho sa s ním skláňal nad mapou.
14. apríla utrpela pri Millesime porážku aj piemontská armáda. Ani ďalší úder pri Mondovi Piemonťania nevydržali a 28. apríla bolo podpísané prímerie. Francúzi obsadili Piemont a Janov, čím sa im otvorila cesta do Lombardie.

**********************************

„ Vidíte ich? “ veselo zvolal generál Masséna upokojujúci svojho fŕkajúceho koňa. „ Vítajú nás ako osloboditeľov... Do čerta, kde to viazne? “
„ Upokoj sa, André, “ odvetil Bonaparte, ktorý na bielom koni sedel vedľa neho. „ Pluk, čo ide pred nami zatarasil cestu. Milánčania objímajú našich vojakov. Ďakujú im. “
„ Mali by sme ich posúriť, “ navrhoval horkokrvný plukovník Murat. „ Takto sa naše vojská do Milána nedostanú ani do večera. “
„ Len ich nechaj, Yoachim, “ kývol rukou Napoleon. „ Nech sa nabažia toho pocitu slobody... Ach, pripomína mi to osemdesiaty deviaty, keď padla Bastila. Kvety, farebné girlandy, usmievavé ženy, jasajúce zástupy ľudí... Nesmieme ich vystrašiť. “
Komisár Salicetti, ktorý kýval na všetky strany, s úškrnom precedil medzi zuby: „ Snáď Toskáncov priveľmi nenapáli, keď im vyrúbeme vojnovú kontribúciu. Naši vojaci strádali dosť dlho na to, aby sme to robili zadarmo. “
„ S tým musia všetci počítať, “ prisvedčil Bonaparte. „ Vojna sa musí živiť sama. Potrebujeme obilie, dobytok, zeleninu a kone pre jazdu. Aj tak to zaplatia boháči a biskupi. Takých 20 miliónov lír by malo stačiť. Za slobodu treba zaplatiť. “
„ Občan generál, “ zvolal jeden z pobočníkov. „ Dav volá tvoje meno. Mal by si k Milánčanom prehovoriť. Chcú počuť slovo víťaza. “
Napoleon prikývol a podišiel bližšie k davu: „ Počuj, ľud milánsky!.. . Vidíš týchto unavených, vyčerpaných a šťastných vojakov, čo s tvárami čiernymi od prachu kráčajú po uliciach vášho mesta? Sú to synovia slobodnej Francúzskej republiky, ktorí priniesli slobodu aj tebe. “
Dav zašumel a znova sa ozvali nadšené výkriky: „ Nech žije Francúzsko! Nech žije generál Bonaparte! Chceme slobodu! “
Napoleon pokračoval: „ Títo vojaci zvíťazili pri Montenotte, Millesime, Mondovi, Lodi a teraz prichádzajú do Milána, aby potrestali tých, čo zodvihli nad Francúzskom dýku občianskej vojny... Včera odtiaľto ušiel rakúsky arcivojvoda Ferdinand aj so svojou suitou a žandármi. Nastala hodina odplaty! No národy nech sú spokojné. Sme priateľmi všetkých národov, a najmä potomkov Bruta a Scipionov. Slobodný francúzsky národ, vážený na celom svete, prinesie Európe zaslúžený mier. Francúzska republika vynaloží všetko úsilie, aby vás urobila šťastnými a odstránila všetky prekážky, čo by tomu bránili. Ľudia stmelení jedinou myšlienkou bratskej slobody a rovnosti sa budú líšiť iba podľa zásluh... “
Milánska ulica sa znova naplnila radostnými výkrikmi a Napoleon sa otočil k svojej suite. Salicettiho tvár bola trochu zamračená: „ Spravilo to na nich veľký dojem, len neviem čo na to povie Direktórium. Talianom nemáme predsa nič sľubovať. Žiadne výsady, žiadna sloboda. Napriek tomu, tento triumfálny vstup do Milána je impozantný. “
„ O tom nepochybujem, “ ľahostajne prehodil Napoleon. „ Ďalej si však Direktórium bude musieť pomôcť samo. Požiadal som ho o uvoľnenie z funkcie hlavného veliteľa... Poďme, cesta sa uvoľnila. “
Salicetti sa nezmohol na slovo a nechápavo hľadel na chrbát odchádzajúceho Napoleona. Bol 15. máj 1796. Komisár netušil, koľko ctižiadosti drieme v tom mladom dlhovlasom generálovi.

**********************************

„ Veliteľ Talianskej armády si robí čo chce, “ rozhorčoval sa Barras na zasadaní Direktória. „ A keď mu pošleme napomenutie, napaprčí sa ako malé decko. Aby som veci nazval pravými slovami môžeme konštatovať, že generál Buonaparte nás vydiera. “
„ Teraz sa volá Bonaparte, “ uškrnul sa Reubell. „ Ten korzický sedliak si na začiatku ťaženia zmenil meno. Podpisuje tak všetky hlásenia... No, aspoň to meno znie trocha po francúzsky... “
„ Je to aj tak tvoja vina, Barras, “ vyčítal opozičný člen Direktória Barthélemy. „ Ty si ho odporúčal Konventu. “
„ To áno, “ zasyčal Barras. „ Lenže vtedy sme sa potrebovali vysporiadať s royalistami. Už sa nepamätáte na 13. vendémiaira? Všetkým nám išlo o krk. Vzbúrenci vtiahli do Paríža a my sme nemali človeka, čo by ich rozstrieľal delami. A ten Buonaparte, či Bonaparte, či ako sa vlastne volá, to urobil bez mihnutia oka. To mi chcete vyčítať? “
„ Generál Buonaparte je nepochybne vynikajúcim vojakom, “ zamiešal sa do rozhovoru Carnot. „ No ako sa zdá, začínajú sa u neho prejavovať aj politické ambície. Len čo mu pošleme príkaz, aby rozdelil armádu na dve polovice a jednu časť odovzdal generálovi Kellermannovi, napíše nám, aby sme Kellermanovi nechali celú armádu a že on už nebude ďalej vrchným veliteľom. Na také niečo treba mať guráž. Môže ho to stáť kariéru. “
„ Nuž, odvaha mu nechýba, “ pripustil Reubell. „ Zodvihli sme ho z bahna chudoby a teraz vystrkuje rožky... “
„ Považoval som ho za politického analfabeta, “ hromžil Barras. „ Takto sa mi chce odvďačiť za prejavenú dôveru? Nepreháňa to trochu, ten občan generál? Talianom sľubuje slobodu, republiky a všeličo, čo mu akurát napadne. Vojakom vypláca polovicu žoldu v kovových peniazoch. Ako si to mohol dovoliť? Kto mu na to dal súhlas? “
„ Rozhodol sa sám, “ odpovedal Carnot. „ Nepýtal si dovolenie. Je víťazom a ako víťaz sa aj správa. “
„ To však nie je prípustné, “ zafučal Barras. „ Ten nafúkanec je generálom Direktória a má plniť jeho príkazy. Lenže namiesto toho si hrabe na vlastnom piesočku. Kto je, že si dovoľuje neposlúchať rozkazy? Takéto veci Direktórium trpieť nesmie! “
„ Výnimočne s tebou súhlasím, občan Barras, “ prehodil Carnot. „ Na druhej strane si však musíme uvedomiť, že Bonapartova armáda je jediná, ktorá víťazí. Na severe Rakúšania zastavili našu Rýnsku armádu a generál Moreau aj s Jourdanom sa nevedia pohnúť ďalej. Naproti tomu, Bonaparte každé tri dni posiela do Paríža kuriérov s hláseniami o nových víťazstvách. A navyše, neposiela len ukoristené zástavy, ale najmä peniaze. Odkedy vstúpil do Milána vybral tridsaťpäť a pol milióna lír vojnových náhrad. Jeho armáda sa vlastne platí sama. “
Barras mlčky pozeral na Carnota a nakoniec pripustil: „ Nepopieram. Štátna pokladnica je prázdna a to čo Bonaparte posiela, aspoň z časti pomáha riešiť finančnú krízu republiky... Čo teda navrhujete? “
Carnot sa zahniezdil a pozrel na ostatných: „ Mali by sme Bonaparta nechať na pokoji. Aspoň zatiaľ. Pokým víťazí je pre nás užitočný. Treba však sledovať všetky jeho kroky, aby sme boli dokonale informovaní o jeho zámeroch. Keď sa mu prestane dariť, spočítame mu to všetko naraz. “
„ Čo na to Direktórium? “ premeral si Barras ostatných. Tí len prikývli a tak pokračoval: „ Dobre teda. Zrušíme rozkaz o rozdelení Talianskej armády. Nech sa Bonaparte zadrhne. Dáme mu však jasne najavo, že Direkórium je tu na to, aby rozkazovalo a generáli na to, aby poslúchali. Najvyšším cieľom našej zahraničnej politiky na Apeninskom polostrove je, aby talianske krajiny zostali okupovanými územiami bez štátnej suverenity. Teda žiadne republiky. To nech si občan generál láskavo uvedomí. Tieto územia budeme potrebovať pri mierových jednaniach s Rakúskom. Môžeme ich vymeniť za Belgicko alebo rýnske územie, prípadne ich dať Piemontu ako odmenu spojencovi... Reubell, napíš Bonapartovi list. “

**********************************

„ Rakúšania ustupujú k Rivoli, “ pribehol k Napoleonovi plukovník Lannes. „ Vzdávajú sa po tisícoch. Dovoľ môjmu pluku priniesť niekoľko zástav. “
„ Babráci, “ sucho poznamenal Bonaparte. „ Naženú proti nám osemdesiattisíc chlapov a nevedia čo si s nimi počať... Len vydrž, Jean. Príde rad aj na tvojich fúzačov... Dajte mi šálku horúceho čaju... Arcivojvoda Karol drží naše armády za Rýnom a teraz mali Rakúšania jedinečnú šancu vysporiadať sa aj s nami. Sú to babráci... Ako sa darí Sérurierovi pri obliehaní Mantovy? “
„ Generál Sérurier úspešne blokuje Wurmserovu armádu, “ ozval sa Masséna. „ Časť rakúskej armády sa však odpútala a pod velením generála Proveru pochoduje Mantove na pomoc. “
Generálovi Bonapartovi zafúkal chladný januárový vietor do tváre a skrehnutými prstami si zapol chlopne dlhého kabáta až po krk: „ Musíš hneď vyraziť, André. Sérurier bude potrebovať pomoc. Proverovi treba zahradiť cestu. “
„ Ale moji vojaci sú vyčerpaní, “ namietol Masséna. „ Nezvládnu taký pochod. “
„ Viem o tom, “ pokrčil ramená Napoleon. „ Toto riziko musíme podstúpiť. Ak neobsadíme Mantovu, Lombardia nikdy nebude naša... Dobre vieš, že generál Clarke, ktorého sem poslalo Direktórium, aby ma špehoval, striehne na každý môj krok. Nechcem mu dať zámienku, aby nás vyhlásili za neschopných idiotov. Triumvirovia len čakajú na príležitosť, aby si prisvojili naše úspechy. Ak sa im naskytne príležitosť, začnú s Viedňou vyjednávať sami. To nedovolím... Choď k svojim vojakom, občan generál. “
„ Rozkaz, “ prikývol Masséna a spolu s niekoľkými nižšími dôstojníkmi sa stratil z dohľadu. Na druhý deň aj on poslal vrchnému veliteľovi zopár rakúskych zástav. Cisárska armáda bola porazená a v polovici februára roku 1797 Francúzi bez odporu pochodovali k hlavnému mestu Pápežského štátu Rímu a na sever k Viedni.

**********************************

Osemnásteho apríla 1797 odchádzala so zámku Eggenwald neďaleko Loebenu suita rakúskych generálov. Napoleon na odchádzajúcich pozeral spoza záclony veľkého salónu: „ Pozri sa na nich, Junot. Sám rakúsky cisár, hlava Svätej rímskej ríše nemeckého národa poslal za mnou svojich vyslancov, aby poprosili o mier. Je to zvláštne. Keby ma tak videl otec. Poslali proti mne generálov z najstarších rodov, aby ma premiesili z talianskou hlinou. A dnes som im povedal, že trvám na tom, aby sa Rakúsko zrieklo Belgicka a celého severného Talianska a oni súhlasili. “
Verný priateľ od Toulonu si bezstarostne sadol na stôl: „ Nechal si im predsa rýnske kraje a časť Benátskeho územia. Môžu byť spokojní... Myslím si však, že Direktórium bude mať výhrady. O ničom nevie. “
„ To mi je úplne fuk, “ trochu podráždene sa od okna obrátil Napoleon. „ Môžem kedykoľvek prepustiť velenie hocikomu. Nech si príde veľactený Barras a postaví sa pred vojakov. Tu sa neplatí špinavými intrigánskymi rečami, ale životmi. Tu majú miesto len ozajstní muži... Napíšem Direktóriu ako sa veci majú a keď sa im nebude páčiť, nech si hľadajú generála, ktorý ich bude slepo počúvať a mastiť im vrecká kontribučnými peniazmi. Ja sa môžem venovať aj civilnému zamestnaniu. “
„ Na to sa Direktórium neodhodlá, “ prehlásil Junot. „ Priveľmi si zvykli na prílev talianskych peňazí. A verejná mienka je na tvojej strane. Vyhral si vojnu a teraz si na najlepšej ceste vyhrať aj mier. “
„ Tak je, “ prisvedčil Bonaparte. „ Je žiadúce, aby naša vlasť bola obklopená pásmom malých slobodných republík. Ak také pásmo neexistuje, treba ho vytvoriť. Musíme v Taliansku vytvoriť sústavu republík, ktoré budú spriatelené s Francúzskom a úplne na ňom závislé... Poďme do záhrady. Chcem sa nadýchať čerstvého vzduchu. “

**********************************

„ Ach, konečne všetci odišli, “ vzdychla si Jozefína Bonapartová po jednom z mnohých večierkoch, ktoré pravidelne usporadúvala v nádhernom paláci Mombello blízko Milána. „ Jediné vkusné šaty mala žena grófa Melziho. Tie ostatné talianske ministerské paničky mi pripadali ako sedliačky. “
„ To nevadí, “ nezúčastnene povedal Napoleon. „ Hlavné je, že pijú na naše zdravie a ich mužíčkovia sa nám klaňajú až po zem... Mimochodom vieš, čo je nové? Barras ma požiadal o pomoc. “
„ Čože? “ zbystrila pozornosť Jozefína. „ On a teba? Veď by ťa najradšej utopil v lyžičke vody. “
„ Veď práve o to mu ide, “ vysvetľoval Napoleon. „ Chce ma kompromitovať. V Direktóriu mu po posledných voľbách horí za pätami. Za predsedu Rady päťsto bol zvolený Pichegru, ktorý je už dávno známy svojimi prorojalistickými vyhláseniami. V Paríži sa schyľuje k prevratu. Rojalisti sa otvorene vyhrážajú, že vyženú kráľovrahov z vlády. Barras ma chce do toho zatiahnuť. Vie, že za mnou stojí celá armáda. “
„ Daj si na neho pozor, môj drahý, “ vystríhala svojho muža Jozefína. „ Barras je nebezpečný a zákerný človek. Keď mu ide o krk je schopný všetkého. Poznám ho. “
„ Som o tom informovaný, milá Jozefína, “ trochu odmerane pozrel na Jozefínu Napoleon. „ Predtým než sme sa spoznali si s ním až príliš veľa času trávila v salóne madamme Tallienovej... Ale nechajme to. Musím si všetko premyslieť. Nerád by som v tej policajnej akcii nechal svoje generálske epolety. “
„ Čo chceš robiť? “ nechápavo žmurkala očami Jozefína. Napoleon si rozopol uniformu a sadol si na posteľ: „ Pošlem do Paríža generála Augereaua s oddielom vojakov. Má povesť bitkára a výtržníka. Tomu nebude robiť žiadny problém rozohnať tú poslaneckú zberbu bodákmi. Moje meno nech sa v tejto súvislosti ani nespomína... Je neskoro. Kde mám pyžamo?.. . Zajtra musím skoro vstať, aby som si pripravil výzvu k armáde. “

**********************************

„ Tak sa teda pýtam ešte raz, “ so zdvihnutým prstom rečnil 18. fructidora v Tuilerijskom paláci predseda Rady päťsto Pichegru. „ Môžu sa členovia Direktória smelo pozrieť parížskemu ľudu do očí? Ľudu, ktorý toľko strádal, aby očistil túto krajinu od anarchistov a vydriduchov? Áno, občan Barras? “
„ Direktórium nemá tajnosti pred svojím ľudom, “ obhajoval sa Barras. „ Konal a koná výlučne v súlade so záujmami našej mladej republiky. To skôr ty, Pichegru a tebe podobní by mali mať obavy zo spravodlivého hnevu tých, ktorým navrávate, že ich zastupujete. “
„ Neodbočuj, občan Barras, “ zámerne zdôraznil Pichegru. „ Ak je teda pravda, že Direktórium hrá čistú hru, môžeš pokojne zverejniť výdavky. “
„ Tebe sa Direktórium nemá čo spovedať, “ soptil Barras. „ Všetky výdavky sú zdokumentované a zodpovedajú rozsahu záujmov našej vnútroštátnej a zahraničnej politiky. “
„ Tak ukážte účty, “ nástojil Pichegru. „ Ako je známe, z Talianska sem prúdia peniaze. Toskánsko zaplatilo tridsaťpäť miliónov, Rím tridsať miliónov a kto vie koľko zaplatila Parma a Lombardia. Kde je to zlato? Ako to, že v pokladnici nie je ani frank? Alebo ich máte doma? “
„ Čo si to dovoľuješ?! “ rozzúril sa Barras. „ Od Sprisahania rovných vám všetkým akosi narástli krídla. Zachcelo sa vám starých poriadkov... “
„ Vojaci idú, “ vykríkol ktorýsi z poslancov. „ Pochodujú sem granátnici so vztýčenými bodákmi! Poďte sa pozrieť k oknám! “
Niekoľkí členovia Rady sa skutočne pobrali vyzrieť von oknom. No vtom vbehli do paláca vojaci generála Augereaua. Poslanci nahlas protestovali: „ Čo to má znamenať? To je neslýchané! Porušujete zákon! Právo zákona je na našej strane! “
Jeden z dôstojníkov vytasil šabľu a bezočivo im odpovedal: „ Ticho, banda jedna! Zákon? Šabľa je zákon! “
Generál Augereau pristúpil k Barrasovi a striedavo pozerajúc na všetkých členov Direktória prehlásil: „ Prichádzam, aby som pozabíjal všetkých rojalistov. Zároveň vznášam obvinenie zo zrady, ktorej sa dopustil občan Pichegru. “
„ To by ste museli dokázať! “ nahnevane zvolal Pichegru. „ Svojím konaním nielenže porušujete ústavné právo, ale ešte aj osočujete slušných ľudí. Slúži armáda Francúzskej republiky jej občanovi, alebo ho má šikanovať a urážať? “
„ Máme nezvratné dôkazy, “ pevným hlasom odpovedal generál. „ V tejto aktovke, ktorú vo Verone zhabali rojalistickému agentovi grófovi D´Antraigues, sa medzi inými spismi našli záznamy usvedčujúce občana Pichegrua zo zrady... Predkladám ju Direktóriu na posúdenie. “
Barras zobral aktovku, vytiahol s nej zopár listín, zbežne ich prezrel a obrátil sa k Augereauovi: „ Ďakujeme generálovi Bonapartovi, že tak promptne poslal pomoc. Republika v ňom má zdatného ochrancu. Kedy sa dostaví na zasadanie Direktória? “
„ Generál Bonaparte je v Taliansku a plní si svoje úlohy, “ pokojne oznámil Augereau. „ Nemám informácie o tom, žeby sa chystal do Paríža. “
Barras zlostne zaťal zuby, lebo pochopil, že Bonaparte jeho lesť prehliadol, no navonok sa ovládol: „ ... Rozumiem... V týchto listinách sa skutočne vyskytujú informácie, ktoré svedčia o tajných stykoch občana Pichegrua s emisármi uchádzača o trón. Dôkladne tento materiál preštudujeme a ak sa potvrdí, že Pichegru sa naozaj dopustil zrady, bude náležite potrestaný... Občan generál, žiadam ťa, aby si menovaného nechal zatknúť. “
Augereau kývol svojim granátnikom, ktorí sa Pichegrua vzápätí chopili a odviedli preč. Začiatkom septembra začala vlna zatýkania, no každému bolo nad slnko jasnejšie, že moc Direktória sa dá udržať už len za pomoci armády.
Generál Bonaparte si ďalším pohrozením, že sa vzdá funkcie veliteľa Talianskej armády znova upevnil pozíciu hlavného aktéra udalostí v Taliansku a rýchlym postupom k Viedni prinútil rakúsku vládu jednať o mieri.

**********************************

„ Ale gróf Cobenzl, “ nespokojne vzdychol Napoleon na udinskom jednaní s rakúskym vyslancom. „ Vyjednávame už skoro tri týždne a vy nechcete pochopiť, že Francúzska republika považuje Stredozemné more za svoje a chce v ňom vládnuť. “
„ Dovolím si upozorniť, “ namietol gróf, „ že aj Taliani považujú Stredozemné more za svoje a v záujme rovnováhy rozloženia politických síl v Európe je potrebné brať do úvahy aj rakúsky vplyv v tejto oblasti. “
„ V súčasnej dobe, “ rozhodne odpovedal Bonaparte, „ môžeme o rakúskom vplyve v tej či onej oblasti polemizovať. Vyhlásil som Lombardskú, Ligurskú a Cisalpskú republiku, v ktorých vidím budúci základ zjednoteného Talianska. Sú to slobodné štáty plne podporujúce politiku Francúzska. Ak si nechcete pripustiť, že moc Rakúska v južnej Európe sa končí, nemáme sa viac o čom baviť. Preruším rokovanie a potiahnem na Viedeň. “
Cobenzl chladnokrvne odpovedal: „ Náš cisár chce mier, ale nebojí sa vojny. A ja sa uspokojím s tým, že som sa zoznámil s človekom práve tak známym ako zaujímavým. “
Bonaparte vedel, že prestrelil, preto sa pokúsil hľadať cestu ináč: „ Pozrite sa, milý gróf. Nikto z nás vojnu nechce. Politiku treba chápať v širších súvislostiach. Zatiaľ čo sa my tu hašteríme, pruský kráľ si spokojne mädlí ruky. Veď si len spomeňte, ako sa k Rakúsku zachoval pri poslednom delení Poľska. Musím však priznať, že Francúzsko má s Pruskom veľmi dobré vzťahy... Mohlo by to však byť aj inak. Ak sa dohodneme... “
Gróf Cobenzl si užasnuto generála premeral. Pochopil, že má dočinenia so zdatným diplomatom: „ Nuž, ak by sa Francúzsko zaviazalo, samozrejme tajnou dohodou, podporovať Rakúsko proti nadmerným požiadavkám pruského kráľa... “
„ Prečo nie, “ pokojným tónom odpovedal Napoleon. „ Nevidím žiadne prekážky, ak budete súhlasiť s mojimi požiadavkami. Benátska republika sa rozdelí medzi Francúzsko, Rakúsko a Cisalpskú republiku. Mohuč a celý ľavý breh Rýna pripadne Francúzsku a Rakúsko uzná nezávislosť severných talianskych republík. Ako náhradu vám prenecháme Bavorsko a Salzburg. “
„ To sú veľmi odvážne plány, “ znova kľučkoval gróf. „ Čo sa týka rýnskej hranice, tak tá spadá do kompetencie ríše. Musí ju schváliť kongres zástupcov Nemeckého impéria. “
Vtedy Bonaparte stratil trpezlivosť. Schmatol porcelánový servis, dar od Kataríny II. a šmaril ho o zem: „ ... Takto rozbijem celú vašu ríšu. Je to stará slúžka, ktorá si už privykla, že ju všetci znásilňujú. Vyjednávate tu so mnou a pri tom zabúdate, že ste obkolesený mojimi granátnikmi. Porúčam sa, veľactený pán gróf. “
O dva dni bol text mierovej zmluvy s konečnou platnosťou uzavretý a gróf Cobenzl súhlasil so všetkými Napoleonovými podmienkami. 18. Októbra 1797 bol podpísaný Campoformský mier, ktorý vojnu medzi Rakúskom a Francúzskom ukončil. Generál Bonaparte, ktorý sa Direktóriu vymkol spod akejkoľvek kontroly, od tejto chvíle míľovými krokmi napredoval po stupienkoch moci a slávy.
Pripravil Ing. Róbert Sinai, pneuservis ROTKIV